„Horí! Horí!“ ozýva sa.
Všetky voľné ruky hasia.
„Noste vodu! Rýchlo! Rýchlo!“
Na chvíľu to všade stíchlo.
V tichu počuť silu ohňa,
plač sa šíri, strachom stoná,
nárek samej bezmocnosti,
nedá sa ujsť z jeho moci.
V tom speve krutých plameňov,
je najlepšie byť kameňom,
nenechať sa spáliť navždy,
hlboké sú po ňom jazvy.
Nie je plameň ako plameň,
aj zlé slovo spáliť ťa vie…
Myšlienka, čo rozožiera
celé tvoje bytie, teba…
Oheň hynie bez kyslíka,
plameň mizne, nešíri sa,
netreba ho rozdúchavať,
občas niečo nechať plávať.
Nedajte sa spáliť, prosím,
vyhnite sa ľuďom hroším,
len vy viete čo je skryté,
u vás vnútri, to je isté.
© 2015 Gabi Vodička