Aj keď búrka dlho trvá,
po daždi vždy vyjde dúha,
bez tých kvapiek plných žiaľu,
nepobozká nebo trávu.
Červená je farba lásky,
zohrieva, no vie aj spáliť,
plamene, krv, paradajky,
ale taktiež muchotrávky…
Oranžová to je nádej,
nechce sa jej ostať samej,
mandarinky, pomaranče,
aj keď občas vnútri plače.
Žltá, farba nášho slnka,
silou to v jej vnútri žblnká,
od včeličiek, po púpavy,
žiara žltej neunaví.
Zelené sú stromy, tráva,
je to farba veľmi hravá,
ukľudňuje, neurazí,
pleseň ju však vie aj skaziť.
Modrá, to je farba ľadu,
povahu má veľmi chladnú,
v skalici je nebezpečná,
pre nebo je jedinečná.
Tmavo modrá vyšla z mora,
z hĺbky, kde sa iní boja,
tento nádych atramentu,
postaví sa proti vetru.
Fialová, tá je zvláštna,
nie je pri nej cesta jasná,
táto farba lúčnych kvetov,
vylepšuje krásu svetov.
© 2015 Gabriel Vodička