Blog « Gabi Vodička

Peniaze a úspech v práci?
Drahé auto, prsteň zlatý?
Čo človeka spraví šťastným?
Čo mu lásku vynahradí?

Žiadny úspech, ani sláva,
peniaze, či márnosť drahá.
Žiadne veci, žiadne miesta.
Bez lásky sme iba cestá.

Bez formy a bez príchute,
surové a vykysnuté.
Cestu treba dotyk ruky,
pohladenie, trochu múky.

Milé slovo, úsmev, pohľad,
kvôli chuti smieme dodať.
Nešetrime prísadami,
nech je cesto aké má byť.

Ako človek, tak aj cesto,
potrebujú svoje teplo.
Na koláč nám stačí rúra,
šťastiu chýba duša druhá.

Keď nám chýba niekto blízky,
je to ako nemať kyslík.
Je to ako tvrdý koláč.
Chýba chuť a chýba vôňa.

„Horí! Horí!“ ozýva sa.
Všetky voľné ruky hasia.
„Noste vodu! Rýchlo! Rýchlo!“
Na chvíľu to všade stíchlo.

V tichu počuť silu ohňa,
plač sa šíri, strachom stoná,
nárek samej bezmocnosti,
nedá sa ujsť z jeho moci.

V tom speve krutých plameňov,
je najlepšie byť kameňom,
nenechať sa spáliť navždy,
hlboké sú po ňom jazvy.

Nie je plameň ako plameň,
aj zlé slovo spáliť ťa vie…
Myšlienka, čo rozožiera
celé tvoje bytie, teba…

Oheň hynie bez kyslíka,
plameň mizne, nešíri sa,
netreba ho rozdúchavať,
občas niečo nechať plávať.

Nedajte sa spáliť, prosím,
vyhnite sa ľuďom hroším,
len vy viete čo je skryté,
u vás vnútri, to je isté.

Aj keď búrka dlho trvá,
po daždi vždy vyjde dúha,
bez tých kvapiek plných žiaľu,
nepobozká nebo trávu.

Červená je farba lásky,
zohrieva, no vie aj spáliť,
plamene, krv, paradajky,
ale taktiež muchotrávky…

Oranžová to je nádej,
nechce sa jej ostať samej,
mandarinky, pomaranče,
aj keď občas vnútri plače.

Žltá, farba nášho slnka,
silou to v jej vnútri žblnká,
od včeličiek, po púpavy,
žiara žltej neunaví.

Zelené sú stromy, tráva,
je to farba veľmi hravá,
ukľudňuje, neurazí,
pleseň ju však vie aj skaziť.

Modrá, to je farba ľadu,
povahu má veľmi chladnú,
v skalici je nebezpečná,
pre nebo je jedinečná.

Tmavo modrá vyšla z mora,
z hĺbky, kde sa iní boja,
tento nádych atramentu,
postaví sa proti vetru.

Fialová, tá je zvláštna,
nie je pri nej cesta jasná,
táto farba lúčnych kvetov,
vylepšuje krásu svetov.

Svetielko blúdi, poletuje,
v tej tmavej noci, zima mu je,
hľadá si postieľku mäkkučkú,
ktože ho chytí za rúčku?

Od okna k oknu lieta si,
smutne usadá si na rímsy,
cez všetky nazerá dnu,
túži mať vlastnú rodinu.

Rozsvecuje stromčeky a svetlá,
vytvára úsmevy na našich perách,
stará sa o naše teplo,
chráni nás pred zimou veľkou.

Tak pustite svetielko cez okno dnu,
podeľte sa o vašu perinu,
otvorte dokorán srdiečka vaše,
nech v nich to svetielko už iba rastie.

Odtiene šedej a čierna,
tie farby samoty a ticha,
pocit, čo zahalil ma,
a pri srdci ma pichá.

Chvíľkové radosti,
z pred niekoľkých dní,
nahradili starosti,
strach a nepríjemné sny.

Množiace sa otázky,
nedočkavosť, pýcha,
zostali len obrázky,
v tej symfónii ticha.

Už nie len počas nocí,
i za slnečného dňa,
prichádza ten pocit,
čo v hĺbke duše mám.

Márne čakám stále,
to otvorenie dvier,
nevšedné chvíle, objatie,
aj pritisnutie pier.

Pretiekla voda, dohorel plameň sviece,
stále to bolí a veriť sa mi nechce.

Pribudli starosti, vznikli nové vrásky,
spomienky nezmizli, tak ako sila lásky.

Ani dva dlhé roky nezacelili smútku rany,
čas prebdených nocí nad životnými úvahami.

Nebo hľadalo, našlo, vybralo si anjela,
vzalo však nádej, ocka, dobrého priateľa.

Ďakujem za to čo bolo, je, aj za to čo bude,
s pokorou, ako si ma učil, prijímam každý úder.

Prepáč za všetko zlé, za každé moje ublíženie,
boli chvíle, keď si sa kvôli mne cítil ponížene.

Ďakujem za lásku, trpezlivosť, otcovské rady,
naučil si ma rozoznať lož od čistej pravdy.

Prepáč za všetku bolesť, neviditeľné jazvy,
si ukrytý v mojom srdci, hlboko a navždy.

Ďakujem za starostlivosť o moje malé ranky,
ďakujem ti za všetko, aj v mene našej mamky.

Chýbajú objatia, smiech, nočné rozhovory,
mnoho ďalších vecí, o ktorých nehovorím.

Smútok potláčajú obrazy spoločných chvíľ,
spomienky na to, keď si život naplno žil.

Hodiny tikajú, život ide ďalej, vpred,
žiaľ, ty už iba zhora sleduješ náš svet.

Sklamanie, či hrdosť pociťuješ pri pohľade z neba?
To je otázka, ktorá ma trápi, no položiť sa nedá…

Gabi Vodička

Blog

Cesto

Horí

Dúha

Svetielko

Ticho

Sedemstotridsať dní