Pretiekla voda, dohorel plameň sviece,
stále to bolí a veriť sa mi nechce.
Pribudli starosti, vznikli nové vrásky,
spomienky nezmizli, tak ako sila lásky.
Ani dva dlhé roky nezacelili smútku rany,
čas prebdených nocí nad životnými úvahami.
Nebo hľadalo, našlo, vybralo si anjela,
vzalo však nádej, ocka, dobrého priateľa.
Ďakujem za to čo bolo, je, aj za to čo bude,
s pokorou, ako si ma učil, prijímam každý úder.
Prepáč za všetko zlé, za každé moje ublíženie,
boli chvíle, keď si sa kvôli mne cítil ponížene.
Ďakujem za lásku, trpezlivosť, otcovské rady,
naučil si ma rozoznať lož od čistej pravdy.
Prepáč za všetku bolesť, neviditeľné jazvy,
si ukrytý v mojom srdci, hlboko a navždy.
Ďakujem za starostlivosť o moje malé ranky,
ďakujem ti za všetko, aj v mene našej mamky.
Chýbajú objatia, smiech, nočné rozhovory,
mnoho ďalších vecí, o ktorých nehovorím.
Smútok potláčajú obrazy spoločných chvíľ,
spomienky na to, keď si život naplno žil.
Hodiny tikajú, život ide ďalej, vpred,
žiaľ, ty už iba zhora sleduješ náš svet.
Sklamanie, či hrdosť pociťuješ pri pohľade z neba?
To je otázka, ktorá ma trápi, no položiť sa nedá…
© 2013 Gabi Vodička